Jade Mirranová - Len nie Slizolin - časť 2.

Arianna zišla zo schodov a zastala uprostred chodby, kde čakala na dcéru, ktorá jej išla naproti. Jade mala na tvári neidentifikovateľný výraz, ktorý zodpovedal jej zmiešaným pocitom: nevedela, či sa má báť, alebo zachovať pokoj, veď mama ju netrestala, ani keď spravila niečo naozaj veľmi zlé. Alebo žeby ju netrestala preto, že väčšinou tie zlé veci vyviedla starej mame?
„Čakajú ťa horúce chvíle, mladá dáma!“ Arianna prižmúrila oči, keď to hovorila. Na chvíľu tak Jade pripomenula starú mamu. Možno kedysi dávno, pred päťdesiatimi rokmi, vyzerala takto aj starká: každý vravel, že Arianna je jej vernou kópiou, ale Jade si to nemyslela.
„Asi sa chceš so mnou rozprávať, mám pravdu?“ nesmelo sa opýtala Jade.
„Nemám náladu, na dnes mi už stačilo. Chcem sa zložiť v tvojej izbe, nechcem byť so starou mamou,“ Arianna sa unavene zahľadela na počítadlá bodov pre jednotlivé fakulty. Až teraz si uvedomila, kde sa vlastne nachádza.
„Stará mama je ešte tu? A... čo znamená zložiť? Ostávame na Rokforte?“ s nádejou v hlase sa opýtala Jade. Arianna nesústredene odvrátila zrak z počítadiel.
„Áno, nejaký čas určite... ale nemysli si, že sa vyhneš trestu za tvoj útek z domu!“
„Ale mami... uvidíš, že to bol na koniec dobrý nápad,“ celkom potichu poznamenala Jade.
„Nesnaž sa ma obmäkčiť. Trest bude!“
Posledné slová ešte dlho zneli v Jadiných ušiach. Zahnala ich myšlienkou na všetko, čo dnes prežila. Viedla svoju matku dlhými chodbami do svojej komnaty úplne bez slova. Keď vošli do vnútra, Jade sa vrhla na svoju posteľ, objala vankúš a túžobne si povzdychla.
„Krásny Rokfort, všetko je tak čarovné,“ obrátila sa na matku. Tá sa rozhliadala po komnate, skontrolovala miestnosť a kúpeľňu. Robila to vždy, keď prišla na nové miesto. Možno zo strachu a možno len zo zvyku , pomyslela si Jade.
„Tak ako? Na čom si sa dohodla s riaditeľom?“ začala vyzvedať Jade.
„Ostávam tu učiť,“ neprítomne odvetila Arianna a odhrnula záves z okna, aby sa pozrela na výhľad. Uvidela len kilometre dlhé zástupy stromov Zakázaného lesa a jagajúce sa Čierne jazero.
„Vážne? A čo tvoje veštenie, nevadí mu, že máš zákaz?“
Arianna sa otočila k dcére: „Nie, je tu nádej, že ho zrušia.“
„Naozaj? Ale to je úžasné,“ nadchla sa Jade a posadila sa na posteli.
„Áno to je, a mám aj nový nápad,“
„Aký?“ potešila sa Jade až sa jej zablýskalo v očiach.
„Budeš chodiť do školy. Sem, aby som ťa mala na očiach. Ešte stále máš len šestnásť rokov. Dnes pri večeri to spomeniem Dumbledorovi. Dúfam, že sa to bude dať nejako zariadiť.“ Otočila sa, aby napravila závesy. Jade sa tvárila neprítomne, premýšľala, čo to vlastne znamená, čo musí podstúpiť, čo bude ďalej.
„Čo to znamená?“ opýtala sa napokon.
„Neviem presne. Nepoznám zvyky na škole, ale predpokladám, že ťa budú musieť zaradiť do fakulty a potom sa jednoducho pripojíš k ostatným. A budeš sa svedomito učiť,“ pohrozila jej Arianna na konci.

Tresk! Silný buchot zobudil Jade ešte pre svitaním. Vstala a prešla do druhej miestnosti pozrieť sa, čo to bolo. Prútik zvierala v ruke. Nakukla spoza dverí a vstúpila. Arianna sedela na posteli s tvárou v dlaniach, a zdalo sa, že nie je v poriadku.
„Mami?“
„Zlatko, prečo nespíš?“ spýtala sa.
„Tresla si dverami. Tak som sa na to zobudila. Deje sa niečo?“
„Prepáč. Celkom som zabudla, že spíš vedľa,“ smutne odpovedala Arianna.
„Kde si bola takto skoro ráno?“
„Stará mama musela odísť. Bola som ju odprevadiť dolu k bráne.“
„Teraz? Ešte som ju ani nevidela. Niežeby som sa sťažovala, ale... akosi rýchlo odišla,“ začudovala sa Jade a posadila sa do kresla oproti mame.
„Vyzeráš... hrozne,“ prešla po mame pohľadom.
„To preto, že som nevyspatá.“
„Myslíš, že ti uverím? Niečo sa deje a ty mi to nechceš prezradiť,“ vyčítala mame Jade. Pripravená hádať sa zovrela ruky v päste. Arianna sa zmohla len na unavený povzdych.
„Starká si odíde uprostred noci ktovie kam a ty vyzeráš ako by si nespala tri týždne!“
„Starká odišla domov pretože ju zavolali Starší.“ Táto odpoveď očividne Jade nestačila, pretože sa trucovito postavila pred mamu a nebezpečne našpúlila pery.
„Vážne neviem prečo, ju odvolali. O pár dní sa vráti a všetko nám vysvetlí,“ sľubovala Arianna.
„A teraz choď spať, lebo ráno ťa čaká triedenie!“ Po týchto slovách sa Jade bledá ako stena uložila spať, ale len ťažko mohla myslieť na spánok, keď nevedela, čo ju zajtra čaká.
Ráno rýchlo vstala, obliekla sa a umyla. Chvíľu hľadela do zrkadla a predstavovala si, čo ju asi tak dnes čaká. Prekvapilo ju, aká je nervózna. V sprievode svojej mamy zišla na raňajky do Veľkej siene. Nečakala, že bude už celá plná, akoby čakali práve na ňu. Dnešok bol iný ako predchádzajúce ráno, pripomínal skôr pohreb, pretože atmosféra v sieni sa inak opísať ani nedala. V strede pred učiteľským stolom bola stolička a pri nej na stolíku starý, ošúchaný klobúk s dierou pripomínajúcou ústa. Stála tam profesorka McGonagallová, čakal, kým si Arianna sadne na miesto, kde obyčajne sedáva profesorka Trelawneyová, a naznačila Jade, aby si sadla na stoličku po jej ľavici. Keď sa konečne usadila, Dumbledore vstal a podišiel k rečníckemu pultu. Zdvihol hore ruku, na znak, aby sa každý utíšil, hoci to nebolo potrebné, pretože v sieni sa neodvážil nik prehovoriť.
„Som rád, že ste všetci dostali moju správu, aby ste prišli na raňajky včas a boli pri tejto udalosti. Skôr než začnem, rád by som vám predstavil zastupujúcu profesorku veštenia, Ariannu Mirranovú, ktorá bola taká láskavá a prijala moju ponuku,“ Dumbledore sa otočil k nej a milo sa usmial. Arianna už vstávala od stola a miernym úklonom ďakovala za potlesk od študentov a učiteľského zboru. Dumbledorov úsmev opätovala a letmo sa pohľadom zastavila pri Jade. Riaditeľ pokračoval: „Nebýva zvykom, aby sme takto neskoro od začatia školského roku prijímali nových študentov, ale pretože dcéra profesorky Mirranovej je ešte neplnoletá, požiadala ma o výnimku, a ja som súhlasil,“ pri posledných slovách pozrel na Jade a povzbudzujúco sa na ňu usmial. Ale Jade bola bledá a ruky sa jej potili. Z toho, čo Dumbledore rozprával vnímala iba dcéra profesorky Mirranovej a ani si nevšimla, že jej profesorka McGonagallová položila na hlavu triediaci klobúk. Jade silno zavrela oči, pokúšala sa nemyslieť na nič, ale z toho, čo sa dozvedela o jednotlivých fakultách, si najmenej želala Slizolin. V hlave si stále opakovala: len nie Slizolin. Predstava, že jej vedúci fakulty má byť ten nepríjemný Snape, ju rozrušila. Spomenula si na príhodu v učebni elixírov, ktorú si určite dobre zapamätal, a znepríjemní jej tak život, ako len bude môcť. Zo zadumania ju prebral výkrik triediaceho klobúka:
„Slizolin!“
V sieni sa ozval šepot žiakov. Každý bol zvedavý, čo to znamená, pretože povesť Slizolinskej fakulty sa spájala s čiernou mágiou. Jade bola ako obarená, a ešte bledšia než predtým. Nesmelo pozrela na profesorku McGonagallovú, ale tá sa ňu len milo usmievala.
„Môžete si prisadnúť k stolu svojej fakulty, slečna Mirranová,“ povedala. Jade opatrne vstala zo stoličky, nemohla tomu uveriť, že jej najhoršie obavy sa splnili. Všetci učitelia tlieskali a dokonca aj zo študentských stolov sa ozýval nesmelý potlesk. Ešte skôr než prešla k stolu sa pozrela na mamu. Aj ona sa na dcéru usmievala. Jade sa jej snažila vyčítať čosi z očí, ale nepodarilo sa jej to. Potom prešla pohľadom na Dumbledora, ten sa pozrel na Jade ponad svoje polmesiačikovité okuliare a vyzeral veľmi spokojne. Na chvíľu sa jej pohľad stretol aj so Snapeovím. Jeho výraz už nebol taký spokojný, ale jej sa zdalo, že v jeho očiach zazrela akési víťazstvo. To všetko sa udialo príliš rýchlo a profesorka McGonagallová jej ešte raz pripomenula, že si už smie ísť sadnúť k ostatným Slizolinčanom. Jade pozrela na stôl, ktorému patrili farby zelená a strieborná, a symbolom bol had. Veď to nemôže byť až také zlé, keď sa mama tvári spokojne, pomyslela si, a už si sadala za stôl.

3. Kapitola || 5. Kapitola

Čo priniesla Rumelda Nevídané, neslýchanéLen nie Slizolin - časť 2.Len nie Slizolin - časť 1.Arianna MirranováPrivítanie